Ale nie, nebojte sa. Teraz som akurát po maturite, takže si užívam sladké nič nerobenie alebo inými slovami príšernú nudu. Vlastne som nikdy nevidela toľko filmov ako počas týchto dní. Teraz mám času toľko, že ani neviem, čo s ním. Lenže túto vetu som predtým používala každý deň. Ale pripísala som jej iný význam: Nechce sa mi. Vždy, keď odo mňa niekto niečo chcel a mne sa to nepáčilo, rovno som povedala, že nemám čas a rýchlo vymýšľala, čo mi treba robiť. Viem, tvrdé priznanie, ale koľkí z nás to nerobia.
V podstate ide o to, že niekedy je lepšie vymyslieť si výhovorku, že nemáte čas, ako povedať skutočnú pravdu. Keď totiž poviete, že sa vám nechce, ľudia vás budú považovať za lenivca neochotného pomôcť kamarátovi. Lenže keď poviete, že nemáte čas a vymenujete tisíc vecí, ktoré by ste mali urobiť, bude to vyzerať, že by ste mu aj pomohli, ale teraz nemôžete. Možno inokedy. V skutočnosti ale urobíte len zlomok toho, čo ste tam natárali.
Ale nechcem hádzať všetkých ľudí do jedného vreca. Sú tu aj takí, ktorí naozaj nemajú čas. Lenže tí vám len zriedkakedy povedia, že ho nemajú. Oni sú ochotní nájsť si aspoň chvíľku na to, aby vám pomohli. Nepotrebujú tisíce výhovoriek. Povinnosti si plnia načas, nič neodkladajú na neskôr, ako my ostatní. Takých ľudí obdivujem. Naozaj. Lebo ja patrím k tým, čo všetko robia na poslednú chvíľu. Radšej budem stresovať, ako robiť veci v pokoji, ale v predstihu. Je to taká naša rodinná črta. To, čo môžeš urobiť dnes, odlož na pozajtra a máš dva dni voľna. Lenže ono sa to potom začne kopiť.
Presne takto som ospravedlňovala aj to, že na svoj blog som doslova nepáchla už riadne dlho. Spolužiak ma už dlho otravuje, že kedy niečo znovu pridám. Áno Jožko, teba som myslela. Moja univerzálna odpoveď bola „Nemám čas.“ alebo druhá perlička „Nekopla ma múza.“ Problém je, že oba by som celkom mala, ale v podstate sa mi nejako nechcelo. Vždy, keď som si povedala, že už čosi pridám, zasekla som sa pri inej, vtedy zaujímavejšej činnosti. Za ten čas som aj zabudla, prečo som začala písať. Aký je to pocit, keď z vás slová akosi samé vypadávajú a myšlienok máte plnú hlavu. Vtedy akoby prestal existovať čas. Som tu len ja vo vlastnom vesmíre. A je to naozaj oslobodzujúce.
A tak pri tom, ako som sesternici pomáhala s esejou, som si uvedomila, ako mi písanie chýba. Nájsť si na to čas bola už malina. Lebo on tu stále bol, len akosi stratený za mojou lenivosťou.
