Vraj skúška dospelosti

Autor: Mária Peťková | 30.1.2016 o 12:31 | Karma článku: 2,67 | Prečítané:  510x

Tak a skončil sa zimný semester. Môj prvý. Trošku som si vydýchla a s radosťou sa „zdekovala“ domov.

Veď kto by sa netešil. Konečne ten komfort, súkromie a plná chladnička. Však to poznáte. Banálne veci, ktoré sa pre nás stanú pokladom po pobyte na internáte.

Už je to rok, čo sme mali stužkovú. Všetci sme vyobliekaní hrdo stáli a cítili sa zrazu takí dospelí. A maturita? Vraj skúška dospelosti. Teraz si to už nemyslím. Akože nemôžem povedať, že to bolo ľahké alebo čo, ale nebola to práve tá najťažšia skúška nášho života. Skôr by som to nazvala prvým krokom k dospelosti.

Ten pocit, ktorý som za štyri roky na strednej škole získala, ma opustil počas niekoľkých sekúnd na vysokej. Unavená zo skorého vstávania som stála na autobusovej zastávke a všade okolo mňa samí študenti. Všetci už boli starší, čo som súdila aj podľa ich sebaistoty v tom priestore, no a ja som sa tam zrazu cítila taká malá. Ako dieťa z materskej školy na exkurzií na základnej. Pamätám si, ako som sa okolo seba nesmelo obzerala a bála sa toho, ako tam budem najbližší rok bývať. Však to študentské mestečko bolo pre mňa ako labyrint. Ale naše pocity vo veľkej miere ovplyvňujú aj ľudia, čo tam sú s nami a teraz, po prvom semestri si zrazu nepripadám taká stratená. Našla som tu ľudí o ktorých viem, že keby som sa stratila, pôjdu ma hľadať. Našla som tu priateľov.

Ale nie o tomto som chcela písať. Na jednoduchom príklade som ukázala aká je dospelosť variabilná. Myslíme si, že po dosiahnutí určitého veku sa automaticky stávame dospelými. Všetci vieme, ktorý vek sa považuje za ten prelomový. Tešíme sa na svoje osemnáste narodeniny lebo si myslíme, že sa tým všetko zmení. Ale čo sa v skutočnosti zmenilo? Cítili ste sa inak, keď ste sa ráno zobudili? Lebo ja akosi nie. Jediné, čo sa tak zásadne zmení je, že legálne môžete robiť veci, ktoré už robíte dávno. Môžete sa preukázať občianskym preukazom, že už ste dospelí. Lenže to nie je dospelosť. Dospelosť je podľa mňa stav mysle. Vtedy preberiete zodpovednosť za svoje činy, nebudete vinu hádzať na iných. A to sa nezmení vekom, ale skúsenosťami.

Však sa pozrime na bežných osemnásťročných teenagerov. Majú už status dospelých, ale aj pri malých problémoch zutekajú preč. Nedokážu si povedať, že niečo je ich vina a oni to musia napraviť. Zvyčajne sa začnú hádať o to, kto to všetko spôsobil a nakoniec to aj tak riešia za nich iní. Ale keď sa ich spýtate, tak oni sú už predsa dospelí.

Ako deti sme sa všetci hrávali na dospelosť. V škôlke sme si vymýšľali svoje budúce povolanie a predstavovali si, ako to asi bude v robote. Všetko to vtedy bolo jednoduché. Tlačili sme sa do školy a koľkokrát sme sa povyšovali nad ostatných aj kvôli takým banalitám, napríklad keď nám vypadol prvý mliečny zub a narástol trvalý. Keď sme si našli svoje prvé detské lásky a hrdo sa držali za ruky. Keď sme ako jediní mali šesť rokov a ostatní mali ešte len päť. No veru, vek bol najdôležitejším ukazovateľom. Ale čím sme starší, tým viac ho tajíme. Hlavne ženy. Veď ktorá dobrovoľne prizná svoj vek? A pri tom je to naozaj len číslo.

Možno sa pýtate prečo som sa rozhodla o tomto písať. V postate je to jednoduché. Nedávno mi totiž niekto povedal, že čoho sa bojím, veď už som dospelá. Nie, nie som dospelá, ale pomaly sa k tomu blížim.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?