Medzi mnou a Katkou je len rok a pol, čiže sme si ho nikdy nejako neuvedomovali. Teda úplne na začiatku áno. Ako túžobne ma očakávala, aby sa so mnou mohla hrávať... a ja som ju sklamala tým, že bábätká sa, žiaľbohu, ešte hrať nevedia a taktiež to nie sú bábiky na hranie a pod krk sa jednoducho chytať nemajú. No ale vysvetlite to malému decku. Keby bolo po jej, s najväčšou pravdepodobnosťou by som tu nebola. Ale, chvalabohu, mamina ma ochránila aspoň do doby, kým som ako tak nevyrástla. Potom ma už nechala napospas mojej príšere.
Ako dobre viete, súrodenci sa o nič NEDELIA. O hračky???? V žiadnom prípade. Mali sme to všetko pekne podelené a požičiavanie neprichádzalo do úvahy. Ak sa náhodou stalo, že jedna z nás siahla tej druhej na jej „majetok“, hneď bola zvada. U nás to delenie sa platilo aj v jedle. Katka zjedla všetko, čo nezjedlo ju. Nikdy som si nemohla nechať jedlo na stole s tým, že to zjem neskôr, pretože neskôr to už oddychovalo v Katkinom žalúdku. A potom na mňa hodila taký nevinný výraz s ešte plnými ústami. Kto zaváha, nežerie.
Keď sme sa hrali, bolo to ešte horšie. Teda hrať sme sa vedeli pekne spolu, ale len dovtedy, kým sme sa nezačali o niečo hádať alebo si robiť zle. Vtedy už prišlo na rad žalovanie. Vždy však na mňa. Potom som, samozrejme bola ja tá najhoršia a neraz dostala po zadku za niečo, čo som neurobila. Ach tá súrodenecká láska. Ale vedela som jej to celkom slušne vracať. Keď bolo treba upratovať hračky, bola som majster v skrývaní sa a znovu som sa objavila až vtedy, keď ich Katka upratala. To bola cena za žalovanie. Pri nej som sa tiež veľmi dobre naučila „bojové umenie“. Veď je predsa absolútne normálne, že súrodenci sa medzi sebou mlátia. A to bolo u nás na dennom poriadku. Do dokonalosti sme to dotiahli až vtedy, keď sme boli samé doma, napríklad po príchode z družiny alebo keď sa mamina niekam vyparila. Vtedy to bolo to pravé. Kopance a facky lietali vzduchom. Neraz som sa pred ňou skrývala v kúpeľni a kričala o pomoc na celú stupačku, lebo za dverami na mňa striehla s varechou. Dokonca ma tam aj zhasla, lebo vedela, že sa bojím tmy. Pekne si tam počkala, kým mi nezačala fantázia bežať na plné obrátky a ja som sa so slzami v očiach odomkla. Nuž bolo to u nás niekedy divoké. Neraz sme si nadávali a priali iného súrodenca alebo sme chceli byť jedináčik. Lenže keď nás mali rozdeliť, to už nie. Vtedy prišiel na rad plač a nevedeli sme bez seba vydržať.
Čím sme boli staršie, začali sme si uvedomovať cenu tej druhej. Bitky prešli v hádky s krátkym trvaním a objatia na uzmierenie. Stali sa z nás najlepšie kamarátky. Katka je pre mňa človek, ktorému môžem všetko povedať a viem, že to nepovie nikomu inému. Teda väčšinou nie. Je síce staršia, ale za to bláznivejšia. Je to živé striebro, všade je jej veľa. Síce je občas „strelená“, ale vždy rozmýšľa nad následkom svojho konania. Ja nie. Ja som z nás dvoch tá vážnejšia, dospelejšia. Ja jej radím pri obliekaní (podstatné, lebo inak by vyšla vonku v starom rozťahanom svetri a neučesaná), na strednej škole som jej niekedy písala slohy. Mojím problémom však je, že nerozmýšľam nad následkami svojho konania. Občas, dobre, tak často som impulzívna. Pri mojom „Ups“ sa jej stavajú vlasy dupkom, pretože ona je tá, čo opravuje všetko, čo ja pokazím. Odlomím keramickému sloníkovi nohy? Ona ho naaranžuje tak, aby to nebolo vidno a akože sa to stalo niekomu druhému. Pri každom: „Len to prosím ťa nechytaj.“ si pomyslím, veď čo by sa mohlo stať. Nie som zase až taká ľavá. Nuž, som.
Sme super dvojka. Balenie dva v jednom. Chránime jedna druhú aj za cenu vlastnej bezpečnosti. Keď vidím ako jej niekto ubližuje, nadáva alebo sa jej smeje, mám chuť vraždiť. Lebo len ja mám na to právo. Len ja sa jej môžem smiať alebo jej nadávať, pretože vie, že to nemyslím vážne. Vie, že by som jej nikdy neublížila. A to platí aj naopak. Sme jedna druhej ochrancom, oporným stĺpom, najlepším priateľom a bútľavou vŕbou.
Nebojím sa toho, že niekedy budem sama, že nikto mi nebude chcieť pomôcť alebo že spadnem na dno a nikto mi nepomôže. Viete prečo? Lebo mám staršiu sestru.
