Ten pocit prilepenia trvá len nanosekundu, no pre vás je to celá večnosť. Nakoniec sa nohy konečne odlepia a vy ste už za horami. Áno, strach. Všetci ho poznáme a ten, kto tvrdí, že nie, klame.
Ja napríklad som niečo ako magnet na strachy. Okrem arachnofóbie (viem, trošku klišé) sa bojím búrky, tmy, samoty a záchodov (môžete sa pokojne smiať). Myslím, že tých strachov je viac, ale teraz si na viac nespomeniem.
Od malička mi hovorili, že nie je čoho sa báť, že je to len v mojej hlave, ale vysvetlite to malému decku, čo si záchodovú misu predstavuje ako príšeru, ktorá sa zahryzne do zadku a pri spláchnutí vás zhltne do odpadového potrubia. Viem, hlúpa predstava, teraz si to už nemyslím, ale zvyšky tohto detského strachu pociťujem ešte aj dnes. A keď sa na záchode objaví pavúk (nie tak ojedinelý úkaz), fu tak to je už dvojité cambo.
Ak mám pravdu povedať, väčšiny tých vecí sa už nebojím, okrem pavúkov. Ten strach ma drží už dosť dlho a dosť silno. Ak sem niekto napíše múdru vec, že som to isto odpozerala od kamarátok v škôlke, tak sa už naozaj nezdržím. Túto „výhovorku“ alebo „vedecké vysvetlenie“ (neviem ako to nazvať) počúvam už veeeeľmi dlho a celkom mi lezie na nervy. Taktiež to, že by som sa mala liečiť. Veď ale to nie je smrteľná choroba, dá sa s tým žiť. Síce je to kus ťažšie, ale dá. Stačí mať pri sebe kamarátov, ktorí sú ochotní uloviť pavúka aj internetovým káblom. Presne to totiž urobila moja spolubývajúca, keď sa nám na stene objavil pavúk a ona sa k nemu nevedela dostať. A predstavte si, trafila. Takže nie je frajerina chytiť býka lasom, ale malého pavúka internetovým káblom.
Viete, pred nejakým časom (už sú to minimálne dva roky, ale nechcela som to tak priamo písať) som so svojou malou sesternicou sedela v izbe a ona zrazu vybehla, lebo videla pavúka. Samozrejme, ja som vybehla tiež a myslím, že som ju aj predbehla. Ale potom som si spomenula na mňa a na to, aké by to bolo, keby som sa nebála a že nechcem, aby zažívala to isté. Strach ľudí zväzuje. Dá sa s ním žiť (teda s väčšinou, lebo isto existujú výnimky), no bez neho je život krajší. Takže som si zobrala sesternicu na kolená a snažila sa jej vysvetliť, že sa nemá čoho báť. Že je to celkom milé zvieratko (nie, nie je, myš je krajšia, ale to by niektorí nesúhlasili) a že jej neublíži, ale je veľmi prospešný. Ako papá otravné muchy a tak. Sedeli sme v tej istej miestnosti, kde bol on (mne skoro tlačilo slzy do očí od strachu a periférne som sledovala každý jeho nádych- viem, že pavúky dýchajú vzdušnicami) a vysvetľovala jej, že sa nemá čoho báť. Práve ja, najväčší strachopud pod slnkom. Po nejakom čase som ju znova stretla a ona sa už nebála. Viem, nebola to moja zásluha, ale s obrovskou pravdepodobnosťou práve jej rodičov, ale cítila som sa dobre, že to prekonala.
Od vtedy, keď vidím pavúka, snažím sa samú seba presvedčiť, že sa nemám čoho báť, že on mi neublíži a dokonca sa ma bojí viac ako ja (o tomto tvrdení silno pochybujem), ale nejde to. Aj tak vždy so strachom ujdem a pri vstupe do akejkoľvek miestnosti skenujem steny, či sa tam niečo nenachádza. Viem, je to hlúpe, no ja sa aj tak bojím.