reklama

Skúška ohňom alebo slovenské internáty mojimi očami

Viete, prišlo mi to ako včera, keď som sa v nedeľu večer dotiahla aj s kufriskom na internát. Keďže som tu už štvrtý rok, aj som zabudla na to, aké to pre mňa bolo, keď som sem prišla prvýkrát.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Tento rok mám novú spolubývajúcu, prváčku, takže spolu s ňou spomínam na svoje prvé dni v tomto...no čomsi. No po tých troch rokoch už domove. 

Dobré bolo, že keď som sa nasťahovala na intrák, tak sme tu bývali tri prváčky, takže sme všetko prežívali spolu. Spolu sme rozchádzali internet, hľadali jedáleň a učili sa nastaviť práčku. Po pár mesiacoch (pár myslím doslova, lebo to boli asi dva mesiace) jedna odišla, asi sa jej to tu nepáčilo, takže sme bojovali s týmto svetom veľkých už len dve. No a minulý rok odišla aj tá druhá spolubývajúca. Rozhodla sa, že škola života je dôležitejšia a že kým ju škola vypľuje do sveta ako rozžutý rezanec, chce aj trošku cestovať. Takže si zbalila veci (nie všetky, niečo mi tu nechala) a odišla prečkať tuhú slovenskú zimu do trópov na Islande. Momentálne stavia pyramídy...možno tak zo snehu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Každopádne, keď prvýkrát prišla táto nová spolubývajúca, zostala zhrozene stáť na prahu dverí a vyzerala, že by najradšej odtiahla kufor späť domov. Celkom ju chápem. Čakala ju izba nie väčšia ako záchod vo vlaku, vyležaná posteľ, ktorou už prešlo milión cudzích zadkov a okná, ktoré už len s ťažkosťami plnia svoju pôvodnú funkciu. Záchody a sprchy spoločné pre celú chodu ani nespomínam. 

Viete, ja som ten intrák až tak zle nevnímala. Nehovorím, že som bola nadšená, veď sa bavíme o Atriákoch, no sestra mi ešte pred nástupom na výšku vybavila prehliadku omnoho horších oblastí. Ona totiž prvý rok bývala na Horskom parku. Ak ste tam už niekedy boli, viete o čom hovorím.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vtedy som bola prvýkrát v Bratislave a ona mi chcela ukázať, kde býva. Mohla si vybrať lepší čas na prehliadku, ako večerné hodiny, ale potom by to asi nemalo ten požadovaný efekt. Najskôr sme išli krásnou tichou uličkou lemovanou rodinnými domami. Hovorím si, wau, tu je ako krásne, úplne ako doma. No ona zrazu zabočila na rozbitý chodník popod húštiny, kde nebola ani pouličná lampa. teda bola, ale už iba ako rekvizita, spomienka na staré časy. Kukám na tú cestu ako vyoraná myš, že ja tade nejdem. Bojím sa tmy, tam ma nedostaneš. No dostala a poviem vám, utekala som tade tak rýchlo, že aj Usain Bolt by vedľa mňa vyzeral ako dôchodca o dvoch švédskych barliach. A to som ešte nevedela, k čomu to utekám.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zastali sme pred budovou, ktorá vyzerala ako nemocnica z hororu, na oknách mreže až po tretie poschodie. Vraj sú tam pre to, aby do izieb nevliezali rôzne indivíduá z vonku. Jednej sestrinej kamarátke už takýto bezdomovec klopal na okno. Na treťom poschodí. (???)

Poviem vám, dnu to nevyzeralo o nič lepšie ako vonku. Farba zo stien olúpaná aj s omietkou, asi odtiaľ tiež chcela čo najskôr ujsť, v okienku vrátnik, čo si pamätá ešte prvú svetovú. Strážil, aby niekto cudzí nevošiel dnu. No isto, žiaden človek pri zmysloch by tam dobrovoľne nešiel.

Ako ma viedla po chodbe k svojej izbe, nazrela som do záchodov a spŕch. Lebo veď viete, podľa sociálnych zariadení spoznáte kvalitu. No len toľko, že do záchodu sa dalo vôjsť len v plynovej maske a to tiež len na vlastné riziko. A sprchy? Tie nemali ani len záves. Veď na čo, úplná zbytočnosť, učíme sa anatómiu interaktívne. Na ekonomickej univerzite. A teplá voda? Tá vraj ide len v skorších hodinách, takto večer už nie. Aha no dobre, ja som nevedela, že okrem toi-toi búdky si mám so sebou priniesť aj boiler. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takto zaskočená som ju nasledovala do izby. Hovorím si, tam to bude lepšie, to si už ony upravili. No veľmi nemali čo. Izba o čosi väčšia ako naša atriáková a v nej sa tlačili štyri baby. Teda osoby tam boli štyri, ale vybavenie už nie. Skrine? Len dve. Veď sa potisnete, netreba vám tu veľa vecí. Teraz sa neviem rozhodnúť, či tie skrine boli začarované zväčšovacím kúzlom, ako Hermionina kabelka, alebo to bol vstup do Narnie. Inak si ten úkaz vysvetliť neviem. To isté bolo aj so stolom a stoličkami. Taký luxus, že štyri stoly. Na čo? Každý stôl má predsa štyri hrany, jedna pre každú. Viac vám netreba. A sedieť sa dá aj na zemi. 

Poviem vám len toľko, že som odtiaľ odchádzala maximálne zhnusená, no pripravená na čokoľvek. Veď ako môj ocino hovorí: Z internátu pôjdeš už iba do lepšieho, lebo nič horšie neexistuje. 

Mária Peťková

Mária Peťková

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Milujem slnečné dni a usmiatych ľudí, pretože úsmev je to najkrajšie, čo môže zdobiť našu tvár.Verím, že ľudia nás vnímajú presne tak, ako my vnímame sami seba. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu