reklama

Robota má zlaté dno (ak nájdeš tú správnu)

Od malička som si myslela, že nájsť si robotu, ktorá človeka baví, nie je až také dôležité. Hlavné je, aby bol dobrý plat, potom už bude dobré všetko (pohľad typického Slováka, hlavné sú peniaze).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

No postupom času sa to ukazuje, ako kus hlúpy názor, dobre nie len kus. Samozrejme nehovorím, že peniaze nie sú dôležité, ale vstávať s tým, že najskôr si vypočítate denný zárobok, aby vás to aspoň kus motivovalo, tiež nie je výhra.

Ako študentka som sa jedného pekného septembrového dňa dostala do Bratislavy. Pochádzam z fakt malého mesta (podľa mňa dediny, ale nechcem nikoho urážať, tak to volajme mesto), kde si nájsť robotu je umenie aj pre vyštudovaného, nie to ešte pre študenta a v tescu pri pokladni som zrovna robiť nechcela. Teda chcieť by som možno chcela, ale moja mamka je učiteľka, takže mi od mala bolo vštepované, že najdôležitejšia je škola a všetko ostatné musí ísť bokom. S takýmto názorom som sa nasťahovala aj do Bratislavy na intrák. Ako išli týždne, názor, že škola je na prvom mieste a nič pred ňou ma pomaly opúšťal. Nie preto, že by ma nebavilo, čo študujem, ale zostatok na účte klesal rýchlejšie ako moja motivácia chodiť na každú prednášku. Takže som mala niekoľko možností, a to buď si nájsť robotu, začať žobrať alebo umrieť od hladu. Keďže som na smrť ešte mladá, rozhodla som sa zapátrať na trhu práce po nejakej dobrej práci. A tak som skončila na recepcii jednej firmy. Keď som tam nastúpila, starká mi povedala, že tú robotu sa dokáže naučiť aj cvičená opica. Podľa tejto filozofie som necvičená opica. Dobre, tak skúsime niečo iné. Skamarátila som sa s Profesiou a doslova vypotila som svoj prvý životopis. A čuduj sa svete, niekto sa mi naň ozval. Takto som skončila u nemenovaného operátora, mojou jedinou úlohou bolo tárať a to mi ide veľmi dobre (veď to vidíte aj tu, viem napísať článok o ničom :D ). Lenže pri tom táraní som musela osem hodín stáť, sadnúť som si nemohla. Prvé tri hodiny to bolo ešte celkom fajn, štvrtá hodina bola hraničná, ale tak hraničná, že z minúty na minútu mi začala odchádzať chrbtica, bedrové kĺby a necítila som si chodidlá. Moja najobľúbenejšia miestnosť bola záchod. Isto si o mne kolegovia mysleli, že mám nejaké ochorenie, lebo som tam bola aj dvakrát za hodinu. V tom čase som si myslela, že niet lepšej roboty. Nemala som žiadnu zodpovednosť, no pre zákazníkov a niektorých kolegov som nemala cenu ani špiny na podrážkach. Pozerali na mňa ako na debila, čo nič iné nevie. No a keď sa k vám takto správa niekto, kto má nižšie vzdelanie ako vy, a to ste akurát začali vysokú školu, tak to nepridá na sebavedomí (tým nechcem nikoho podceňovať, každý je v spoločnosti dôležitý). Taktiež som mala kus problém s nohami (na stene mám doteraz kus vyšúchané miesto, kam som si každý večer vykladala nohy), do autobusu som vbiehala rýchlejšie ako dôchodkyňa, aby som si sadla a každá topánka bola pre mňa ako španielska čižma (lebo po ôsmich hodinách sa vám aj bavlna zdá tvrdá ako betón), takže som tento „raj na zemi“ opustila.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V tomto období mi školu a aj študentský život platil štát (dostávala som štipendium za prospech), čiže s robotou som si nerobila ťažkú hlavu, ale veď to viete, žijeme len raz, chceme toto, hento ono a všetko niečo stojí. Takže som si musela nájsť čosi iné. Vtedy ma kamoška nalákala na zmrzku, že je najlepšia akú kedy jedla, že ju musím ochutnať. Stojí 1,50 eura, ale stojí za to. No jasné, za tú cenu mi ju musia aj predtráviť. Nepredtrávili mi ju (beťári), no dali mi robotu. Takto som skončila za zmrzlinárskym pultom so špachtľou v ruke (nie aj kelňou a pri omietke, ale naozaj som nakladala zmrzlinu). Radšej som sa im nepriznala, aké som drevo, že na výtvarnej som nevedela z hliny vymodelovať ani hrnček, veď to by nebudilo dobrý dojem. No a predstavte si, že oni ma to naučili, nakladať kopčeky. A to nie tým pekným guľatým kopčekovačom, čo len naberiete a vykydnete na kornútok (to by bolo príliš ľahké), ale riadne, ako to robia Taliani, čiže špachtľou. A ja, také drevo, som sa to naučila relatívne rýchlo. Čo som sa tiež rýchlo naučila, bolo vychádzať tam s nimi. Tam som si nemusela každý deň prepočítať, koľko zarobím, lebo tam som sa tešila. Do vtedy som si myslela, že nie som spoločenský človek (myslím si to doteraz), no tam som akosi zmenila názor.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nehovorím, že to bola prechádzka ružovou záhradou (veď je to práca s ľuďmi, to je horšie ako nechať si trhať zub bez injekcie), no vždy, keď som mala chuť vraždiť, oni tu boli pre mňa. Tým oni myslím kolegov, šéfov a predovšetkým kamarátov, ktorými sme sa tam stali. 

Minule mi jedna pani povedala, že ona k nám chodí veľmi rada nie len preto, že máme dobrú zmrzlinu, no aj preto, že je u nás vždy dobrá energia a atmosféra, že sa stále usmievame a že potom aj ona má chuť sa usmievať. No hneď som nahodila úsmev ako 100 W žiarovka a na celý deň som mala zariadenú nadprodukciu endorfínov.

Robila som tam už druhé leto a poviem vám, idem tam robiť znovu. Nevadí, že máme rady až po Carlton, teplo ako v pekle (už nie, už nám opravili klímu) a nemáme poriadne čas sa ani vycikať, no máme super ľudí a zmrzlinu a všetko, čo robí to miesto takým výnimočným.

Mária Peťková

Mária Peťková

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Milujem slnečné dni a usmiatych ľudí, pretože úsmev je to najkrajšie, čo môže zdobiť našu tvár.Verím, že ľudia nás vnímajú presne tak, ako my vnímame sami seba. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu